info@romanbelus.sk | +421 917 190 673

    B-day trip

    admin · december 26, 2016 · Cestovanie · 0 comments

    „Pôjdeme trochu na východ, viacej na juh a ešte viac na sever“

    Tak znela moja posledná indícia ktorú som dostal deň pred plánovaným odchodom na predĺžený víkend.

    Už dva mesiace ma Mirka kŕmila rôznymi indíciami o tom, kam pôjdeme osláviť moju 30-ku. Väčšinou to boli nápovedy smerujúce na Slovensko, preto som sa jej po zahlásení poslednej opýtal, či vie v ktorej časti republiky sa nachádzame 😊. Odporovalo to všetkému, čo mi doteraz podávala. Ale kedže mám rád prekvapenia a dvojnásobne tie jej, moc som sa nad tým nezamýšlal.

     

    Trošku na východ…

     

    …znamená zbehnúť dole Dlhými Dielmi a naraňajkovať sa v Moods. Kaviarne tohto typu sú našou najobľúbenejšou voľbou na dovolenkách ako začať deň. Vôňa čerstvého pečiva, pomletej kávy a raňajky pri pohľade von oknom. TOP!

     

    Viacej na juh

    Spokojný a s croissantom na cestu sadáme do auta. Keďže tá posledná indícia odporovala všetkým pôvodnym, bol som podvedome nastavený, že ideme z BA smer Senec. Mirka ma však smerovala presne opačne a to smer Maďarsko. Konečne mi nápoveda začala dávať zmysel. Ešte predtým som sľúbil, že budem poslúchať čo povie. Zastavujeme na pumpe. Prvý „rozkaz“ bol, aby som sa nevracal od pokladne do auta skôr, ako mi zavolá. Tak ju pozorujem spoza okna, ako celý čas niečo robí v kufri. Už keď sme sadali do auta pred činžakom, nedovolila mi dať tašku do kufra. Čo tam môže robiť? Čo tam skrýva? Večer som auto zaparkoval ja pred domom a do rána sa odomňa nepohla. Ak tam niečo dala tak kedy? Nedávalo mi to vôbec zmysel. Nevadí! Po 10tich minútach odchádzame z pumpy. To, že ideme do Budapesti už je jasné. Nejasný stále zostáva program. V Budapešti sme už víkend strávili, takže ju máme celkom pochodenú, ale vždy je čo spoznávať. Prichádzame k Rybárskej bašte. Staroveké hradby v historickej časti na kopci s výhľadom na obe strany maďarskej metropoly.

     

     

    Je čas obeda a tak sa ideme prejsť po okolitých uličkách. Prechádzame okolo reštaurácie Jamieho Olivera. Hovorím s úsmevom na tvári, či ideme na obed sem. Viem, že do tejto reštaurácie sa treba objednať dopredu. Jamie v Európe, okrem Anglicka, nemá veľa pobočiek a o tom že sa sem raz pôjdeme najesť hovoríme dlho. Bol to jeden bod z letného to-do listu, ktorý sme nestihli. Na to mi Mirka s ešte väčším úsmevom odpoveda že OK, veď už nás čakajú. Mali sme rezerváciu na dvanástu, tzn. že máme čas asi 5 minút. Tomu sa hovorí timing!

     

     

    Talianska kuchyňa je moja najobľúbenejšia, takže výber nie je vôbec jednoduchý. Mirka mala samozrejme jedálny lístok prebehnutý od hora až dole, takže dávam na jej rady. Predjedlo brusketa a ako hlavné jedlo cestoviny. Pizza bola lákava ale to nabudúce. Ako dezert si dávam brownies a Mirka Pavlovu tortu. Za chvíľu sa čašník príde uistiť, či som si objednal brownies. Hovorím, že keď už si sem človek musí rezervovať miesto, tak by si aspoň mohli pamatať, čo si objednávam. Keď však príde dezert, tak som to pochopil. Mirka už pri rezervácií povedala, že oslavujem narodeniny a čašník sa iba uistil, aby nenapísali Happy Birthday na Mirkinu tortu 😊. Milujem jej prekvapenia.

     

     

    V podstate táto reštaurácia nevyzerá nejak výnimočne ani luxusne, ale pokiaľ tam nezajdete, tak ťažko opísať tú atmosféru a chute ktoré dostanete na tanier. Keď ste niekedy videli, ako si Jamie vo svojej show užíva jedlo, ktoré uvaril a „nahádzal“ na tanier, tak to je najvýstižnejšie ako tento zážitok popísať. A mimochodom, ak si myslíte že tu necháte kopu peňazí, tak ste na omyle. Ceny sú tu porovnateľné ako v hociktorej inej reštaurácií, jediný podstatný rozdiel je, že inde sa Vám môže stať, že dostanete na tanier bordel.

     

     

    Spokojný odchádzame a ideme sa ubytovať. Mirka mi nechce povedať adresu ubytka, že ona ma bude navigovať. Tajnosti pokračujú a znepokojuje ma kufor, v ktorom stále neviem čo vezieme 😊.

     

    Ešte viac na sever

    Od Jamieho sme odišli celkom narýchlo, lebo na hoteli sme sa museli ubytovať do 14:00. Po ceste rozmýšlam, že v ktorom hoteli sa treba ubytovať do druhej. Nezdalo sa mi to ale OK. Tomu, že budem obedovať u Jamieho som tiež neveril… Motáme sa Budapešťou a ideme už celkom dlho a dojazd na miesto píše navigácia o 13:55. Takže sa v rámci možností ponáhľam. Keď však míňame tabuľu koniec Budapešte, zas mi tu niečo nesedí. Ktorý hotel je v priemyselnej časti za mestom? Na túto otázku dostávam odpoveď, že veď ona nepovedala, že ten hotel je v Budapešti. Ok, letíme ďalej, aby sme to stihli. Keď však parkujem na nejakom stráženom parkovisku vedľa štvorprúdovky za mestom, tak mi je jasné, že to nebude kúpeľný hotel. „Tu to zaparkuj, pobal v kufri všetky veci tak, aby sa zmestili do tých dvoch cestovných kufrov a ideme, čaká nás auto, tak pome!“ Cítil som sa ako pod paľbou. Za mnou stál nejaký ujo s naštartovanou dodávkou a ja som mal za minútu rozhodnúť čo beriem a čo nie, aby sme sa zmestili. Mirka vyhadzuje plavky a uteráky späť do auta s tým že tie určite nebudeme potrebovať. Skáčem po palubnom kufri a snažím sa ho zapnúť. Nemal som čas sa zamýšlať nad tým, kam idem a čo sa to deje, aj keď mi už bolo jasné, že niekam poletíme. Ale po tom, čo som dnes už zažil by som sa nečudoval, keby to na mňa pripravila. Valíme ho teda na letisko v polorozpadnutom Transporteri, ale ešte stále netuším kde skončíme. Mirka sa na mne statočne baví a vysvetľuje mi, ako sa dostali tie cestovné kufre do auta bez toho, aby som si to všimol. Že vraj sa dlho sprchujem. Na letisku sme za chvíľu, lebo záchytné parkoviská sú hneď cez cestu. Kráčame letiskovou halou a hľadáme náš check-in. Teda Mirka hľadá, lebo ja stále neviem, kam to bude. Keby som si však spomenul aj na poslednú indíciu, neopýtal by som sa stojac v rade, či to bude Londýn. To bola vedlajšia brána, my ideme do Kodane 😊. Vzlietame a najbližšie tri dni strávime v Benátkach severu.

     

     

    Už som určite spomínal, že mám rád Mirkine prekvapenia, lebo tak ako to dokáže ona, to nevie nikto! Timing a planning sú jej veľmi silné stránky a keď to spojí dohromady s cestovateľským nadšením a jej nekonečnou radosťou z obdarúvavania, tak vznikne niečo takéto. Keď mi v lietadle rozprávala, ako vybavovala termín v už vybookovanej reštaurácií, aby sme stihli odlet, alebo ako utekala z pivnice do auta s dvoma kuframi, pokiaľ som sa ja sprchoval. Proste je úžasná a ja som zažil najkrajšiu oslavu narodenín v živote.

    A ako sme sa mali vlastne v Kodani a či je tam čo obdivovať? O tom Vám na oplátku porozpráva ona vo svojom blogu 😊